1.Kapitolu

11. března 2010 v 15:51 | Sym |  Miešanci
Venujem každému čo to tu náhodou bude čítať ...



Zamračene som pozerala von oknom. To čo som videla sa mi vôbec nepáčilo. Svietilo slnko. Čierne krídla som stiahla a dobre známy šteklivý pocit keď sa cez ne natiahla koža aby ich schovala ma dnes vôbec nepobavil ako inokedy. Natiahla som ruku po starú kamennú mincu , ktorá sa nespokojne zatriasla. Strčila som ju do vrecka. Žlté tielko s bielymi nohavicami by dnes mohli byť fajn. Okolo krku som si obmotala bieli šál s farebnými a čiernymi nápismi a len v ponožkách som zbehla dole schodmi. V chodbe mi cestu zastala mama a tak som jej vtisla pusu na líce a obišla ju.
"Ránko..." zaželala mi ale odpoveďou jej bolo len pokývanie hlavou, ktorá následne zmizla v kuchyni. Minca mi vo vrecku stále nespokojne vibrovala a mňa nenapadlo nič iné ako na ňu položiť ruku. Natiahla som sa a sadla som si ku zvyšku svojej rodiny. Všetci moji príbuzní aj nevlastní príbuzní sedeli okolo stola. Alexej s Aliciou boli klasicky poprepletaný a bozkávali sa. Demeter s Verou sa navzájom kŕmili a Nataša s Timotejom sa na seba len zbožne pozerali.
"Am zjedz prosím ťa aspoň jablko nerád by som vysvetľoval prečo máš krídla vrháš sa na ostatných a piješ im krv..." otočil sa na mňa s úsmevom otec a odpil si z kávy. Načiahla som sa po jablku a pohodila si ho v ruke. Vysunula som hryzáky a zahryzla sa nimi do jablka. Vysala som z neho všetku šťavu. Zjedla som aj vyšťavený kúsok jablka pričom v koši pristála už len stopka a jadierka. Siahla som po zrkadielku rozhodnutá namaľovať si oči tak aby to zvýraznilo ich nezvyčajnú modro-fialovú farbu. Zatiahla som hryzáky a prešla si jazykom po všetkých zuboch. Nemám rada slnečné dni minca mi vždy vypáli svoj vzor do nohy taká je horúca. Vzor síce po čase zmizne ale nie je to práve príjemný zážitok. Prebehla som do predsiene kde som si obula tenisky Nike po členky a vyhodila si batoh na plece. Alex s Ali vyšli do chodby klasicky zladení a držiac sa za ruky. Išli sme Alexejovým čiernym BMW x6. Žiadostivo som k nemu natiahla ruku. Odovzdane mi do nej pustil kľúče a spolu s Ali nastúpili dozadu. Sadla som si na sedadlo vodiča ,nasadila si slnečné okuliare a hodila som batoh na sedadlo spolujazdca. Naštartovala som a ignorujúc maximálnu povolenú rýchlosť som asi 115 valila do školy. Zaparkovala som pomoc ručnej brzdy za čo ma Alex skoro zabil a ladne som vyskočila von prehodiac si batoh cez plece. Zachytila som pár ohúrených a prekvapených pohľadov od mužského publika a žiarlivých od ženského osadenstva. Žiarivo som sa usmiala na mužské publikum a dobre som sa bavila na babách , ktoré sa pritisli ku svojim slintajúcim polovičkám. Postavili sme sa ku vchodu do školy a počkali kým sa rovnako akčne dorútili ostatný v Timotejovom Hummer-i H3. preplávali k nám a všetci sme vyrazili dnu študujúc rozvrhy. Stále nás prenasledovali slintajúci chlapci. Áno ,chlapci v podstate to boli chlapci inak by takto neslintali.
"Tim a Nat majú angličtinu..." - mrmlala som si prehadzujúc si v rukách tri rôzne rozvrhy - " ja , Ali a Alex máme španielčinu a Demeter s Verou majú francúzštinu" zakončila som to a uškrnula som sa. Rozdala som im rozvrhy a kývla som im hlavou na pozdrav. Rozišli sme sa ku svojim skrinkám kde sme odložili tašky a zobrali len učebnice. Zahľadela som sa na plán školy a prezerala som si všetky tie budovy.
" Učebňa španielčiny je v tretej budove..." oznámila som Ali a prichádzajúcemu Alexovi. Zamierili sme tam a vkĺzli do už skoro úplne plnej učebne. Usadili sme sa do posledných dvoch voľných lavíc a voľné miesto ostalo len vedľa mňa. V duchu som dúfala že to tak aj ostane. No poriadne som sa sekla keď presne na zazvonenie do triedy tesne pred učiteľom vbehol strapatý čiernovlasý modrooký chalan. Šuchol sa na posledné voľné miesto. Ku mne. Nespokojne som sa zavrtela a pozrela na učiteľa ,ktorý sa postavil pred tabuľu.
"Dobré ráno... som váš nový učiteľ španielčiny..." - zobral kriedu a na tabuľu napísal svoje meno - " volám sa Fernando de Bardem." Pozrel sa na celu triedu a usmial sa " môžem vás poprosiť aby ste sa mi predstavili? Pokúsim sa naučiť vaše mená..." Pozrel do prvej lavice kde sa postavilo nie príliš vysoké, ryšavé dievča a predstavilo sa. Takto to šlo s celou triedou a keďže mi sme sedeli až na konci prišli sme na rad ako posledný. Prvý sa postavil strapatý čiernovlasý chalan
"Mathew Reevs ale neznášam to meno takže len Matt..." usmial sa a ležérne sa usadil späť na stoličku.
" Ambra Nikolajevičová..." povedala som s miernym úsmevom a usadila som sa na stoličke vedľa Matta. Za mnou sa predstavili aj Alicia s Alexejom. V tom sa na moje prekvapenie ozval Matt.
"Takže vy ste dvojičky?" naklonil sa ku mne a ja som až vytreštila oči od prekvapenia.
Bol blízko a ja som sa musela nadýchnuť. Pekne voňal ale to som zachytila len okrajovo najviac ma zaujalo teplo sálajúce z jeho hrdla. Len som nemo prikývla. Musel si myslieť že som psychicky narušená a neviem poriadne vysloviť plynulú vetu.
Potichu sa vedľa mňa zasmial a mne sa podarilo odpútať pozornosť od jeho teplo sálajúceho krku.
Nadvihla som obočie a pozrela naňho "Je ti niečo vtipné?" Len pokrútil hlavou a vážne mi pozeral do očí. Tento krát som sa musela pre zmenu zasmiať ja. Vyzeral taký nezbedný a veselý a zároveň vážny ako keby mal za sebou storočia života. Ale bol človek takže musel prežiť niečo čo ho zmenilo. Nevedela som prečo ale cítila som až bolestnú potrebu zistiť čo to bolo. Zatriasla som hlavou aby som si vyjasnila myšlienky a za počúvala som sa do učiteľovho výkladu aj keď som ho vôbec nepotrebovala. Po španielsky hovorím lepšie ako on. Zazvonilo a ja som ladne vybehla z triedy kde som narazila na Timoteja a Natašu.
" Aká bola hodina?" spýtal sa Tim pobavene a nadvihol obočie.
"Uhm... fajn..." zamrmle som nesústredené. Zacítila som na sebe Natašin spýtavý pohľad ale radšej som ho odignorovala. Počkali sme aj na Aliciu a Alexeja , ktorý na prekvapenie nás všetkých nevyšli spolu a na moje prekvapenie vyšla Alicia v doprovode Matta. Len som nemo vyvaľovala oči. Odvrátila som pohľad na Alexa a pustila som sa sním do rozhovoru v našom rodnom jazyku čo zaujalo veľa okoloidúcich. Do rozhovoru sa nám zamiešali aj Tim s Nat aj Demeter s Verou, ktorý práve prišli. Alicia nás jedným uchom počúvala zatiaľ čo Mattovi vysvetľovala niečo zo španielčiny. Zahľadela som sa do okna a prezerala som si svoju krásnu tvár. Krásu a krídla máme po anjeloch ale špeciálne schopnosti sme si zobrali od upírov. Máme z každých to najlepšie. Alebo možno skôr najhoršie. Nikto to nedokáže posúdiť. Pozrela som na Natašu a podvedome sa usmiala. Tim urobil dobre že je premenil. Tim by mi chýbal. Veľmi. Mám svojho mladšie brata rada aj keď to tak niekedy nevyzerá. Pozrela som sa do všetkých tých nádherných tvári okolo seba a zastavila sa na jednej nie škaredšej ale inej ako tie ostatné. Okolo mňa bolo šesť anjelsky krásnych tvári a jedna krásna. Ľudsky krásna. Pozrela som do tých žiarivo zelených očí a musela som sa pousmiať.
Bol veľmi sympaticky a mňa to k nemu až nepríjemne ťahalo. Odvrátila som pohľad a pozrela na rozvrh.
" Máme telesnú... teda ja, Ali, Alex , Tim a Nat..." pozerala som do rozvrhu.
" Takže aj ja..." ozval sa veselo Matt a ja som naňho otočila. Pozeral rovno na mňa až som nervózne odvrátila pohľad. Mala som strašnú chuť nahliadnuť mu do hlavy a zistiť čo si myslí ale bolo to proti mojim zásadám. Nikdy neleziem ľuďom do hlavy kým to nie je nevyhnutné. Toto určite nebol nevyhnutný prípad... aj keď...nie nebol. Presunuli sme sa ku skrinkám kam sme odložili knihy a zobrali úbory.
Prebehli sme ku telocvični a vbehli do šatní. Rýchlo som sa prezliekla ale babám o zas trvalo a tak som si sadla späť na lavičku a ponorila sa do myšlienok a spomienok. Neuvedomila som si že ma mlčanlivo pozorujú. Zistila som to až keď sa mi Alicia snažila dostať do hlavy. Trhlo ma a tvrdo som ju vyhodila zo svojej hlavy. Vedela som že bude z toho otrasená ale sama dobre vie ako to dopadne keď sa mi snaží dostať do hlavy. Prebehla som ku dverám a otvorila som ich.
"Ideme?" spýtala som sa otrávene a nečakajúc na odpoveď zamierila do telocvične. Nevnímala som či ma nasledujú alebo nie proste som len išla. Vlastne mi to bolo jedno. Jediné čo má vážne zaujímalo bolo dostať sa čo najrýchlejšie domov a porozprávať sa so Sergejom. Zozadu ma chytili dva páry rúk. Jedny za ruky druhé za nohy a niesli ma do telocvične. Samozrejme to boli Nat a Ali a mne ostalo len bezmocne kričať o pomoc a smiať sa. Smiech sa ozýval celou telocvičňou keď ma tam konečne doniesli. Učiteľ na nás škaredo pozrel a poslal nás do radu kam sme sa poslušne chichotajúc postavili. Poobzerala som sa a až vtedy som istila že stojím vedľa Matta. Zas. Toto už nemôže byť normálne. Neskutočne ma priťahoval. Chcela som o ňom vedieť všetko. Chcela som byť sále sním a to som ho vôbec nepoznala. Nechápala som to. Musím sa čo najrýchlejšie dostať domov. Bolo to nevyhnutné. Potichu som sa zasmiala nad svojimi vlastnými myšlienkami. V tom sa ku mne Matt nepatrne naklonil a ja som zas nevedela odpútať pozornosť od jeho teplého krku.
"Čo je ti stále také vtipné?" opýtal sa s príjemným úsmevom a mňa tak odpútal od svojho krku.
"Vlastne ani neviem..." pousmiala som sa a pozrela do tých krásnych zelených očí čo si ma spýtavo prezerali. Dostala som strašnú chuť dotknúť sa ho. Len som potriasla hlavou a pozrela na učiteľa, ktorý trpezlivo vyberal kto dá rozcvičku.
"Mathew Reevs..." povedal konečne a ja som sa zas musela zasmiať. Chudáčik. Bolo mi ho úprimne ľúto. Dal nám pár cvikov na rozcvičenie a poslal nás behať. Nebolo ľahké nebežať na plno ale všetci sme to pokojne zvládli. Telesná sa skončila a ja som sa rozbehla ku šatniam. Rýchlo som sa prezliekla pripravená pretrpieť zvyšok školy. Potrebovala som si vyjasniť pár vecí. Čo najrýchlejšie. Vôbec sa mi nepáčilo ako rýchlo a prirodzene sa tu veci vyvíjajú. Musím na to prestať myslieť. Zamračene som vyšla zo šatní smerom ku skrinkám. Hodila som úbor do skrinky a začala som študovať rozvrh. Konečne som bola aspoň chvíľu sama. Nikto ma neotravoval. Nikto sa mi nesnažil dostať do hlavy. Nikto nechcel vedieť a čo myslím. Konečne sa mi podarilo zistiť čo mám ďalšiu hodinu. Dvojhodinovku laboratórnych prác z chémie. Povzdychla som si. Hádam nikto nič nevyhodí do vzduchu. Pozerajúc do rozvrhu som zabuchla skrinku a vybrala sa k laboratóriu. V tom som do niekoho vrazila. Prekvapene som zažmurkala a začala som sa ospravedlňovať. Samozrejme zas to bol Matt začínalo mi to byť nepríjemné. Buď ma sleduje alebo je to poriadne na nervy lezúca náhoda. Prešla som okolo neho a vošla som do laboratória. Všetci tam už boli. Okrem mňa a Matta. Obliekla som si plášť a postavila som sa k Ali a Alexovi. Neprítomne som pozerala do okna a nepočúvala výklad učiteľky. Konečne zazvonilo a ja som mala dnešné muky za sebou. Vyzliekla som si plášť a preplávala som von z laboratória. Prebehla som ku skrinke a zbavila som sa všetkých vecí. Zobrala som si mikinu a počkala na Ali a Alexa. Alex mi s trpiteľským výrazom odovzdal kľúče od auta a zamierili sme preč. Timotejove auto tam ešte bolo ale nás ani nenapadlo počkať na nich proste sme nasadli a rovnako rýchlo ako sme prišli sme aj odišli. Zaparkovala som auto do garáže tak aby ostalo miesto aj na Timove a vybehla som do domu hodiac kľúče za chrbát späť Alexovi.
Vletela
som do chodby a zakričala " Ocíííí?"
"Áno?" ozvalo sa mi za chrbtom a ja som sa preľaknuto otočila.
"Potrebujem sa s tebou o niečom porozprávať." mrmlala som nesústredene.
Uprel na mňa svoj spýtavý pohľad a nasmeroval ma do svojej pracovne.
Potichu za nami zavrel dvere a pozrel mi do očí "Počúvam..."
Usadila som sa do koženého kresla a pozrela mu do očí.
"Vieš všetko to o tých spriaznených dušiach... už to konečne chápem. Jeden chalan v škole... viem presne čo cítil Tim k Nat... proste ma to k nemu tak neskutočne ťahá... a to o ňom nič neviem... len ako sa volá..." nedokázala som rozprávať plynule " proste našla som svoju spriaznenú dušu..." zakončila som svoj výlev a neisto som na Sergeja pozrela. Len prikývol. Nič viac. Čakala som že aspoň niečo povie. Nechcela som sa ho na to pýtať a tak som sa len postavila a zamierila k dverám. Nezastavil ma a tak som vyšla von na chodbu. Vrazila som do Demetera a obidvaja sme odskočili ako keby nami prebehol elektrický prúd. Vlastne áno aj prebehol. Toto bolo na Demeterovi divné. Nikto nevedel akú má schopnosť. Možno to vedela len Vera ale tá to nikomu nepovie. Každý na jeho schopnosť reaguje inak. Mňa vždy skope ako keby v ňom prúdil elektrický prúd. Alicia zamrzne na mieste a Alexej sa strasie ako keby ho mučili. Ostatný sa vyhýbajú tomuto dotyku a ak sa ho niekedy dotkli nebola som pri tom. Zrazu sa mi chcelo strašne spať. Pozrela som na Demetra ,ktorý už kráčal dole hore schodmi a tak som sa vybrala za ním ale svojim vlastným spôsobom. Jednoduchom som rozprestrela svoje čierne krídla a vyletela som hore.
Bez toho aby som zatiahla krídla som vrazila do izby a meravo pozrela von oknom.
Stálo tam moje zelené Ferrari California a to ma donútilo usmiať sa. Zajtra v ňom pôjdem do školy nech si hovorí kto chceš čo chce. Ľahla som si na posteľ a zahĺbila sa do myšlienok.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Shine Shine | 17. března 2010 v 19:20 | Reagovat

NATAŠAAAAAAAAAAAAAAAA :D:D

2 Sym Sym | 18. března 2010 v 14:28 | Reagovat

super...

3 Citruštek Citruštek | Web | 23. července 2010 v 20:56 | Reagovat

Perfektné, krásne, dokonalé, zaujímavé!
Pokračko! :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama