Nočná návšteva

10. března 2010 v 20:05 | Sym |  Lerias Omenial
Nič zaujímavé... a tentokrát to myslím smrteľne vážne... výnimočne nevenujem nikomu...dokonca aj bez songu



Zarazene ostal stáť a znepokojene sa obzrel. Mal pocit že za ním niekto bol ale keď sa otočil nič nevidel. Nech sa akokoľvek snažil zaostriť do tmy , nevidel ani len meter okolo seba. Zastrčil si ruky hlboko do vreciek a ponáhľal sa preč z tejto tmy. Nemal rád tmu... bola taká... tmavá. Áno to bolo to správne slovo. Vždy mal pocit že za ním niečo ide. Že mu to dýcha na krk. Bál sa a zároveň chcel vedieť čo...alebo kto to je. Uprel pred seba žiarivo fialové oči a rozmýšľal ako ďaleko to ešte má. Zajtra začína s tréningom. Mal len 17 a už z neho chceli vycvičiť vraha. Len preto že Nawreyovia boli odjakživa výborný bojovníci, špióni , nájomný vrahovia a všetko čo týkalo tejto oblasti. Zas tie tiché kroky , ktoré mohli zachytiť len jeho uši. Rýchlejšie ako kedykoľvek predtým sa otočil a potkol protivníka. Než stihol vyslať ďalší úder prenasledovateľ zmizol. Potichu zanadával a zaumienil si že sa o tom musí porozprávať s Dayine. Potichu sa vkradol do zámku a v snahe vyhnúť sa neželaným stretnutiam vbehol do tajnej chodby. Bola tam tma...zas. Už aby začal výcvik. Ian ho musí naučiť ako vidieť v tme rovnako dokonale ako ostatný. Má len dve možnosti buď sa to naučí alebo bude navždy slepý ako krtko na slnku. Tá prvá vyzerala o dosť lákavejšie. Zrazu doňho vrazila postava trochu nižšia od neho odetá v čiernom plášti s kapucňou stiahnutou do tváre.
" Dobrý večer Dayine... kamže tak neskoro?" zachytil ju aby od prekvapenia nespadla a pousmial sa. Vedel presne kto to je. Je útla postava mu bola veľmi dobre známa. Miloval ju aj keď si to nechcel pripustiť.
" Dobrý večer aj vám Narey..." zaborila mu prst do hrude a odstrčila ho od seba.
Zamračene odstúpil. Vždy bola taká odmeraná a nikoho k sebe nepustila. Bolo však pár chvíľ kedy ju chytila zvláštna úprimná a vľúdna chvíľka. Odstúpil a šikovne jej zobral fakľu z ruky. Bola mladšia ako on ale výcvik mala načatý. Nebola jedna z Nawreyov. Bola jedna z Ryanthov. Mala krásne žiarivo zelené oči. Zavrtel hlavou a pohol sa preč.
"Dobrú noc Dayine..." hlesol ležérne a vykročil do miestnosti , ktorú poznali len oni dvaja a Ian. Skladala sa z jeho a Ianovej izby a z výcvikovej miestnosti. Vložil fakľu do držiaka a zatlačil do jednej z tehál. Stena sa pred ním otvorila a on vkĺzol dnu. Tiché žuchnutie dverí sa ozývalo v tichu miestnosti. Presne ako si myslel Ian už spal. Vyzliekol si tričko a odhaliac širokú vypracovanú hruď sa zvalil do postele. Mal rovnaké znalosti v boji ako všetci ľudský vojaci ale ak mal patriť ku osobnej stráži kráľa musel vedieť ešte oveľa viac. Presne toto ho čakalo zajtra... vlastne už dnes a potom ešte veľa, veľa ďalších dní. Nerobilo mu problém zaspať... bol uťahaný a unavený. Zobudilo ho tiché zašuchotanie v rohu miestnosti. Bez rozmýšľania siahol po dýke a hodil ju tam. Začul tiché prerazenie nejakej časti tela a syknutie od bolesti. Otvoril oči a posadil sa na posteli. Zažal lampu a uprel oči na postavu stojacu v kúte. Dýka bola zapichnutá v jej ramene. Po tvári sa mu rozlial spokojný úsmev . Zarazil sa až keď sa poriadne osobe prizrel.
"Dayine? Čo tu preboha robíte?!" vyvalil oči a priskočil k nej. Usadil ju na posteľ a čo najjemnejšie a najcitlivejšie jej vytiahol dýku z ruky. Sykla od bolesti a mierne uhla rukou. Odtrhol tenký pás zo svojej košele ležiacej neďaleko. Pomaly jej rukami vošiel pod oblečenie a zaškrtil tepnu tesne nad ranou. Opatrne jej vyzliekol plášť a pustil sa do blúzky. Vzoprela sa mu a jemu sa na tvári usadil pobavený výraz.
"Musím vám to vyzliecť aby som vás mohol ošetriť..." zasmial sa a vyzliekol jej blúzku. Rana vyzerala zle a dosť krvácala. Natrhal košeľu na obväzy a siahol po na kašu rozmliaždených bylinkách. V duchu ďakoval Briannovi že ho tak dobre zásoboval. Začal jej vtierať do rany masť snažiac sa to robiť čo najjemnejšie. Nechcel jej spôsobiť ďalšiu bolesť. Stále sa tvárila rovnako odmerane ako vždy ale v tvári jej bolo vidieť bolesť... psychickú aj fyzickú. Vyzerala že si už dlhšie nedokáže udržať svoju tvár. Zaskočilo ho to. Nikdy u nej nevidel žiadny prejav citu či emócie ani pocitu. Do obväzoval jej ruku a ospravedlňujúco sa na ňu pozrel. Rozplakala sa a schúlila sa do klbka. Nevedel čo robiť a tak ju len zľahka nežne objal tak aby jej ešte viac neublížil. Privinula sa k nemu a objala ho zdravou rukou.
" Neplačte prosím..." - pohladil ju po vlasoch - " máte krásne oči..." šepol takmer nečujne aj keď sám nevedel ako to z neho vyšlo. Vrhol na ňu ďalší ospravedlňujúci pohľad. Viditeľne ju to zaskočilo lebo aj zabudla plakať. Pousmial sa a z tváre jej zotrel vlhké a teplé slzy bolesti. Stále mu zarazene pozerala do očí. Zmätené a ublížené zelené do kajúcnych fialových.
"Odpustíte mi?" hlesol zrazu nešťastne.
"Áno, už dávno som vám odpustila. Vlastne nebolo čo odpúšťať to ja som sa zakrádala vašou izbou uprostred noci. Reagovali ste inštinktívne. Nemôžete za to..." pousmiala sa. Rozlial sa v ňom pocit šťastia, ktorý ešte znásobil jej úsmev. Pochytila ho strašná chuť pobozkať ju. Vedel však že by to bolo neslušné a neodpustiteľné.
"Zajtra mi začína tréning do gardy..." zamrmlal neprítomne keď vyťahoval košeľu a následne jej ju obliekal. Výnimočne sním bez námietok spolupracoval. Keď sa mu podarilo obliecť ju zobral jej šaty a v čo najväčšej tichosti založil oheň v krbe. Keď sa konečne rozhorel hodil doň zničené a zakrvavené šaty. V tichosti ho pozorovala a unavene sa zvalila do jeho postele. Otočil sa na ňu a s úsmevom zistil že zaspala. Jemne ju prikryl a sám sa usadil do kresla kde sa rozhodol dospať zvyšok noci.



* * *



Zobudil sa asi o šiestej ráno a pohľadom hneď zaletel ku svojej nočnej návštevníčke. Vyskočil z postele a siahol po bielej košeli. Otočil som sa jej chrbtom a začal si ju obliekať. Včera v noci bola medzi nimi uvoľnená atmosféra ani jednému nevadilo že sú z polovice nahý. Nepredpokladal že to tak bude aj dnes. Pozapínal si košeľu zruba do polovice tak že mu odhaľovala hruď a vyhrnul si ruky odhaliac svalnaté predlaktia. Začul tichý ston a rýchlo otočil hlavu. Podišiel k posteli a zľahka si čupol vedľa nej.
"Dobré ráno šípková Ruženka..." doberal si ju s milým úsmevom. Rozospato naňho uprela zelené oči a tiež sa usmiala. Zdalo sa že ešte stále sníva inak by sa takto nesprávala. Pomohol jej vstať z postele a stratila rovnováhu a skončila mu v náruči.
"Dayine musíte sa pozbierať..." zamrmlal a pousmial sa. Pomaly sa vystrela a jemne sa zaknísala. Zranená ruka jej visela povedľa tela ako keby k nemu ani nepatrila.
"Horí mi ruka..." zašepkala a potichu fňukala. Odbehol na chvíľu preč a vrátil sa s kusom ľadu zabaleného v košeli. Priložil jej ho zľahka na ruku. Vďačne naňho pozrela a oprela sa oňho. Jemne jej odhrnul vlasy z tváre.
"Môžeme si tykať...?" zachrčala evidentne potrebovala čas aby sa spamätala zo zranenia, ktoré jej neplánovane spôsobil.
"Samozrejme ak to tak chceš..." pousmial sa a odhrnul jej vlasy z tváre.
"MUsím ísť na výcvik ale skôr ako odídem skontrolujem ti tú ruku..." zamračil sa a začal jej odmotávať obväzy z košele. Sykla od bolesti a uhla rukou. Zľahka ju chytil za zápästie a a tvári sa mu objavil bolestivý výraz ,ktorý sa snažil veľmi rýchlo skriť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Shine Shine | 10. března 2010 v 20:19 | Reagovat

Tiché žuchnutie dverí sa ozývalo v tichu miestnosti. -zamilovala som sa do tejto vety a iba ty vies aku to malo historiu :D:D ako som sa strasne na tom smiala.. aj tak ti dakujem za obohatenie mojej slovnej zasoby a o krasne chvile ktore som s tebou stravila.. ta poviedka je dokonala aj ked ju citam uz druhy krat... :))) proste je to perfetkne ako vsetko co napise tvoje pero v tvojich rukach :D

2 Sym Sym | 10. března 2010 v 20:23 | Reagovat

až na to že to bola klavesnica a nie pero ale okej :) Žuchni :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama