Sídlisko 2.

1. března 2010 v 20:59 | Shine :-* |  Sídlisko
Within Temptation - Memories

Všechny mé vzpomínky tě drží tak blízko
V tichých chvílích
Si představuji, že tu jsi
Všechny mé vzpomínky tě drží tak blízko
Tvůj tichý šepot, tvé tiché slzy...



2.kapitola - Spomienky

314, 315, 316, 317, 318,... ovečiek a spánok stále neprichádzal. Pretočila som sa na druhú stranu (tú na ktorej som ležala asi po päťdesiaty raz dnešnú noc) a pozorovala som štruktúru steny oproti mne. Sledovala som ako pouličná lampa vrhá do izby tiene a otočila som sa na druhý bok, keď som v jednom rozoznala mužskú siluetu. Mrvila som sa, pričom som rozmýšľala o tom, čo sa stalo pred pár dňami, keď prišla mama domov.

***

Spala som na posteli, môj krásny, harmonický sen sa zmenil na krik a plač. Otvorila som oči a chvíľu mi trvalo kým som si uvedomila, že to nebol sen. Bola to mama a brat. Opatrnými, váhavými krokmi som vošla na chodbu a potichu som sledovala tých dvoch.
"Ty si fajčil?" Spýtala sa neveriacky mama s mokrými očami.
"Áno," stroho odvetil Filip.
"Dobre," začala mama a snažila sa o vyrovnaný tón. "Jeden krát sa ti to prepečie ale nech sa to viac nezopakuje."
Premkol ma vnútorný smiech a akoby odozvou na moje pocity Filip vybuchol smiechom.
"Že jeden krát," smial sa. "Na tráve som závislý vyše pol roka."
Mama sa roztriasla a on tam iba bezcitne stál. Asi po troch hodinách mama vošla do obývačky kde som sedela ja aj on.
"Zajtra ideš do polepšovne s prísnou odvykačkou." Filip otvoril ústa no žiaden zvuk z nich nevyšiel.
"Na ako dlho?" Spýtala som sa namiesto neho. Mama perami naznačila ROK a ja som sa rozplakala...


***


Vrátila som sa do prítomnosti, za oknom začalo nabielo svietiť slnko cez mračná a ja som si sadla. Nedokázala som sa vyrovnať s tým, že Filip už tri dni nie je doma, že možno práve teraz sa niekde klepe od toho aký ma absťák! Postavila som sa a rozospatými krokmi som šla ku kúpeľni, keď som zbadala, že v obývačke sa svieti. Zastala som v chodbe a hľadala mamu očami. Sedela v bielej nočnej košeli na gauči a prezerala som nejaké papiere. Moja mama bola ako Filip akurát, že v ženskom tele a o dosť staršia. Mala kučeravé, hnedé vlasy a veľké mandľové oči orámované vráskami. Bola atraktívna a aj tak nemala priateľa (divné). Sadla som si vedľa nej a rozoznala som obdĺžnikové papieriky v jej rukách. Fotky.
"Mala by si sa vyspať." Nežne som ju pohladila po chrbte a ona iba potriasla hlavou, na chvíľu som sa zamyslela kedy som naposledy spala ja.
"Mami, možno je teraz na teba naštvaný ale možno..." pokrčila som plecami. "Možno mu to pomôže." Snažila som sa ju presvedčiť o veciach ktorým som sama neverila, ALE chcela som! Zobrala som si do ruky pár fotiek a hneď na prvej sme boli spolu. Ja, mama a Fifo.
"Tam si mala dva, Filip štyri. Bol to rok po smrti vášho otca." Povzdychla si mama, pohladila som tváre všetkých na fotografii a spočinula som prstom na macíkovi v mojich rukách.
"Toho macka si všade nosila so sebou," zasmiala sa, "mala si ho rada." Vymenila som fotku za inú, bola som tam ja a Filip. Oh, aké prekvapenie. Nečakala som, že mama sa dnes bude rozplývať nad fotkami zo svojej školy alebo vlastného detstva. Fotka bola farebná, mala som riflové šatočky a biele tričko, Filip mal šortky a zelené tričko, obaja sme mali náruč plnú púpav. Na ďalšej sme sa objímali a ja som si spomenula na moment, keď odchádzal pred troma dňami z domu.

***

Stála som v chodbe a čakala som, kým sa Filip (už pobalený) vytrepe z izby. Nemala som rada lúčenia, najmä nie také v ktorých som sa musela lúčiť s ľuďmi, ktorých som milovala.
"Máš všetko?" Spýtala som sa ho, keď vyšiel z izby na chodbu, celý v čiernom akoby šiel na pohreb.
"Mikiny, tričká, rifle, spodky a nejaké tie fotky." Usmial sa na mňa a správal sa akoby šiel na tábor a nie do polepšovne. Podišla som k nemu a silne som ho objala.
"Neboj sa, veď ja sa ti vrátim. Vrátim sa strpčovať ti život ako doteraz." Zasmial sa a ja som mu hľadela do očí, mojimi zelenými do jeho hnedých.
"Neurob nijaké hlúposti!" Povedal mi výstražne a postrapatil mi vlasy. Môj veľký sedemnásť ročný brat odchádza. Môj big Brother. Do očí sa mi nahrnuli ďalšie slzy...

***

"Asi si pôjdem ľahnúť." Zhodnotila mama a vytrhla ma zo spomienok.
"Dnes mám poobednú a bude asi nezodpovedné ak budem nervózna a nevrlá." Postavila sa a pobozkala ma na čelo. Odišla z izby. Prešla som k oknu a pozrela na prázdnu ulicu. Mohlo byť tak šesť hodín ráno, otočila som sa a prešla naspäť do svojej izby. Zapla som notebook a kým som počúvala to splašené vrčanie chladiča prezliekla som sa do seriózneho, školského oblečenia. Čierny sveter, ružové tielko pod ním a biele rifle. Nechcela som aby niekto o Filipovi vedel ale ako som naše "úžasné" sídlisko poznala dnes ráno to budú vedieť úplne všetci. Nevadí. Sadla som si na mäkkú stoličku a do adresy som automaticky naťukala facebook. Prihlásený nebol nikto, aké to prekvapenie...! Rozhodla som sa zmeniť si status, bola som na fb závislá, každých päť minút iný ale posledný týždeň som tam nebola skoro vôbec. Otvorila som si novinky a vášnivo som komentovala okomentované, označené. Obnovila som si fotku a napísala som pár pekných riadkov Mati a Timei na nástenku. Na koniec som si zmenila status: -Keby človek nemal spomienky, neveril by.. že bol niekedy šťastný.- Výstižné a krásne, vypla som ho, zobrala si tašku a utekala som do školy.


"Tak ma to mrzí." Začínala každá tretia veta, ktorú som dnes počula. Zvyšok bol ešte predvídateľnejší a to: "Počul/a som.. je to pravda?" Záchrana prišla takmer okamžite.
"Dobre zlatíčka, toto je naše slniečko takže," začala milo Timea.
"VYPADNITE!" Dokončili krikom aj s Maťou a ja som sa musela zasmiať. Obe ma objali a súcitne na mňa hľadeli. Na tie dve sa dalo spoľahnúť, že nebudú vyzvedať, že keď im to budem chcieť povedať, poviem.
"Chcete počuť pravdivú verziu?" Spýtala som sa so smiechom v hlase a ony horlivo a nedočkavo prikyvovali. Už neskrývali svoju zvedavosť.
"Neviem presne, čo sa stalo. Zobudila som sa a už sa hádali. Filip mame povedal, že je fajčí trávu vyše pol roka, ona sa na tri hodiny zavrela v izbe a keď vyšla oznámila nám, že Fifo ide do polepšovne." Pokrčila som plecami.
"HA! Ja som vedela, že tie keci nebudú pravdivé." Tleskla si Maťa a ja som nechápavo zvraštila obočie.
"Hovorí sa že,... chceš počuť všetky verzie?" Spýtala sa ma Timea.
"Áno." Vydýchla som si, no začalo zvoniť. Timea odišla a mne na vysvetlenie (veľmi vášnivé vysvetlenie) zostala Maťa.
"Pochopíš to? Proste sa hovorí, že tvoj brat jebol mame a ona ho preto poslala bye bye." Rozčuľovala sa Maťa a ja som len mlčky počúvala. Čakala som, že sa budú rozprávať nepravdivé verzie ale že to bude takýto brutál? Ts.
"Druhá verzia je ešte "lepšia"," naznačila úvodzovky hore a prevrátila oči. "Hovorí sa, že tvoj brat bol narkoman a tvoja mama na to prišla. Psychicky si sa zrútila a teraz si na liekoch." Vybuchla som smiechom a učiteľka prerušila svoj výklad.
"Ruším vás dievčatá?" Spýtala sa nás povrchným tónom a zazerala spoza okuliarov.
"Nie, ďakujeme za opýtanie." Milo, až príliš milo jej Maťa odpovedala a obe sme sa rozrehotali.
"Vyzerám ako na liekoch?" Spýtala som sa jej stále sa smejúc.
"Nie, ale pri tebe si človek nikdy nemôže byť istý. Stále vyzeráš ako nafetovaná." Zasmiala sa a konečne sme si otvorili zošity, začali sme písať diktované poznámky.
"Mám ešte pár nových správ." Naškerila sa na mňa a ja mne sa rozžiarili oči. Najlepšie drby mala na svedomí vždy Maťa. Info z prvej ruky.
"Najprv dobré alebo zlé?" Úsmev jej zmizol z tváre.
"Zlé pre mňa?" Spýtala som sa nechápavo. Prikývla.
"Najprv tie dobré." Náhlila som ju.
"Oukej, Adriana a Tomáš sa znovu rozišli." Diabolsky sa usmiala a ja som videla ten plamienok nádeje v jej očiach. "Timea nie je tehotná." Zasmiali sme sa. "A posledná dobrá, tadá. Dejepisárka je chorá." Vydýchla som si, mala som sľúbenú odpoveď. Až mi odľahlo.
"A teraz tie zlé, vlastne je len jedna." Zahryzla si do pery a ja som sa naladila na šok. Keď sa správala takto muselo to byť niečo naozaj zlé.
"Marek chodí s Mišou." Cítila som ako mi buší hlava, ako ma bolí brucho. Akoby mi niekto dal kolenom do žalúdka.
"S Mišou Rulovou?" Maťa prikývla a ja som mala chuť všetko rozbiť, kričať na plné hrdlo a plakať.
"Nejako to prežijem, hlavne, že je šťastný." Klamala som a nasadila som si na tvár falošný úsmev. Maťa prevrátila oči a začala písať. Aj keby som bola najlepšia klamárka (a to nie som), Maťa by vedela kedy klamem, tak ako teraz.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sym Sym | 1. března 2010 v 21:26 | Reagovat

krásna... škoda že ma to už vôbec neprekvapuje :)

2 Shine Shine | 1. března 2010 v 21:33 | Reagovat

preco uz nie?? :)

3 Sym Sym | 1. března 2010 v 21:38 | Reagovat

lebo je to vždy rovnako dobré :)

4 andrew andrew | 3. března 2010 v 8:58 | Reagovat

pokracuj, je to super, aj ked sa neviem zbavit pocitu, ze niekde je v tom zrnko skutocneho sveta, a ja teraz potrebujem verit ze skutocny svet je pekny, plny kvetov a svieti v nom slnko cely den... :D
jak na praskoch... :P

5 Shine Shine | 3. března 2010 v 16:05 | Reagovat

ach ty psychopat.. keby som sa teraz zahrala na zlu tetu poviem ti chlapce zobud sa!! skutocny svet ti bude davat facky a to najma vtedy ked sa nebudes sam dokazat postavit a bude do teba kopat !! budu ta zradzat ludia ktorym budes bezprostredne verit.. atd.. ale dneska budem dobra teta a budem ti klamat ze nikde (ani len v jadre) tohto pribehu nie je realita.. som rada ze sa ti to paci.. rovnako aj syme :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama