Synovia Luny - 1. časť

1. března 2010 v 7:16 | andrejko |  synovia luny
takze, nova seria... viem ze ich tu davam doslova jak nasratych ale ja uz raz pisem takym sposobom. Tuto poviedku chcem venovat Sym, ktora ma poziadala o poviedku o vlkolakoch a ja som to ako obvykle zobral po svojom... :DDD



1. časť - Začiatok trápenia


Príde mi zbytočné opisovať, ako a prečo som sa stal tým čím som dnes. Nikdy som nebol na dlhé monológy, tobôž nie sám so sebou. Uvažujem prečo. Prečo sa veci stali tak ako sa stali, prečo dnes zdieľam tento osud s hŕstkou ďalších, ktorí ma vzali medzi seba a v neposlednej rade, prečo som si sakra začal písať tento denník...
Aha, už som v obraze. Začal som s tým preto, lebo ma jeden z mojich súkmeňovcov ubezpečil, že to pomáha, dostať zo seba a utriediť myšlienky. Nebudem ani hovoriť, že ma to ktovie ako nenadchlo. Zverovať svoje najtajnejšie pocity niečomu tak nespoľahlivému ako je papier vážne niesom zvyknutý. Vlastne si nespomínam, že by som sa vôbec niekedy niekomu zveroval...
Som lykan, či niečo také, a mám pocit, že touto vetou som mal začať. Kašlem na tie drísty, že sa mi nechce vysvetľovať, ako sa mi to stalo, koniec koncov, je dobré si pripomenúť udalosti, ktoré sa mi pomaly začali vytrácať z pamäte. Ak toto tu bude niekto čítať, čo určite bude, ako poznám svojich spoločníkov a ich zmysel pre súkromie. Počúvajte teda môj príbeh, nie je šokujúci, ani akčný a strhujúci, vlastne je prekvapivo krátky, s nemilým koncom...
...Začalo sa to, keď som mal okolo osemnásť rokov, vlastne to bolo pár dní pred mojimi narodeninami. Alebo po nich, tie dni sa mi zlievajú, keď sa na to teraz spätne obzriem, uvedomujem si, že som na tie dni. Na celý svoj predchádzajúci život, začal zabúdať už v deň, keď som sa prvý krát prebudil s tým, že som iný. Ale späť k môjmu príbehu, niektorí už sú tu celí žhaví, aby si ho mohli prečítať.
Bol to vlastne celkom obyčajný večer, teda vlastne noc. Nie letná, taká, v ktorej už visel náznak jesene. Popod nohy nám vietor hnal prvé opadané listy. Pevne som ho objímal okolo pliec a z náhleho popudu, som mu vtisol bozk na pery. Usmial sa na mňa.
"Čím som si to zaslúžil?" opýtal sa.
"Už len tým že existuješ a ja tu môžem byť pre teba." Odvetil som a úsmev som mu s nádychom detinského potešenie opätoval.
"Ako sa cíti môj macko, keď už je skoro osemnásťročný?" zaštebotal a potmehúdsky sa na mňa usmial, dobre vedel, že som tú prezývku neznášal.
Prechádzali sme parkom, ktorý bol iba pár metrov od domu mojich rodičov. A tých pár metrov od bezpečia, sa to všetko posralo. Vlastne som vtedy mal skôr utekať, ale v hlave mi zacengal ochranársky reflex, keď sa z krovia ozvalo to vrčanie.
"Schovaj sa za mňa!" rozkázal som mu a sám som opatrne vykročil ku kríkom, márne dúfajúc, že je to len neškodný pes. Keď sa tá hora svalov na mňa vyrútila, posledné čo som stihol urobiť bolo, že som ho odsotil bokom, než ma to niečo pridlávilo o zem. Mal som vyrazený dych a aj tak by som sa nebol schopný od strachu nadýchnuť, keď sa v slabom svetle pouličných lámp zaleskli tie tesáky. Keď som sa konečne nejako rozhýbal, na poslednú chvíľu som tomu obriemu psisku nastavil lakeť ako prijateľnejší cieľ, než krk. V zlomku sekundy sa mi tesáky zarezali do mäsa. Vykríkol som od bolesti. Vtom tomu zvieraťu trhlo hlavou na bok a v tme sa zaleskla krvácajúca rana na spánku. Zviera zaskučalo a obrátilo hlavu, voči nemu. On už v ruke držal ďalší kameň, pripravený hodiť. Zrejme som v tej chvíli ďakoval bohu, že hrával nadhadzovača v školskom baseballovom tíme. Potom som dúfajúc, že to zviera sa rozhodne nezaútočiť aj naňho, zamdlel...
Prebral som sa v sanitke, kde sa mi chvíľu snažil nejaký doktor niečo povedať, no od vyčerpania som znovu odpadol...
Keď som sa opäť prebral, ležal som na posteli s bielymi obliečkami, v bielej izbe. Nejako, aj keď nelogicky mi došlo, že som v nemocnici. Sedel vedľa mňa keď som sa tam pozrel. Mal nejaké odreniny na čele. Sledoval však môj pohľad a upokojujúco sa usmial.
"Oškrel som sa na asfalte, keď som sa potkol. To zviera zdrhlo ako náhle som doň hodil druhý kameň. Očividne nebolo také sprosté, ako vyzeralo." Pousmial sa a pohladil ma po neobviazanej ruke.
"Urgh." Neartikulovane som vzdychol, keď som sa pokúšal posadiť.
"Radšej ostaň ležať. Doktor povedal, že zranenie nebolo vážne, ale obáva sa infekcie." Povedal a jemne ma zatlačiť naspať do postele.
"Milujem ťa." Zašepkal som.
"Aj ja teba." Odvetil s úsmevom a ja som upadol opäť do nepokojného spánku...
...Keď som sa opäť prebudil, bola všade tma, len z chodby prúdilo slabé svetlo. A potom sa vo dverách objavil malý tieň. Nebolo počuť žiaden zvuk, keď to vošlo do izby. Myslel som si že snívam. Mačkovitá šelma, ktorá sa objavila v mojej izbe totiž podišla ku mojej posteli a začala si obtierať tvár do dlane obviazanej ruky, ktorá prevísala cez okraj postele. Poškrabal som ju za ušami a ona na odpoveď slastne zapriadla. Usmial som sa, najskôr si nevšímajúc brnenie v prstoch tej ruky, ktorou som sa jej dotýkal.
"Ty si leopard, snežný leopard." Vydýchol som, keď som si uvedomil, čo za zviera hladkám. Potom však konečne preniklo do mojej pozornosti silnejúce brnenie v ruke, ktoré sa už šírilo hore lakťom. Odtiahol som prekvapene ruku a ešte viac prekvapený som pozoroval prúd trblietajúcich sa čiastočiek, ktorý ma spájal s leopardom. Čiastočky mi vliezali pod nechty, do pórov a ten tvor pomaly bledol, až sa nakoniec v slabom záblesku svetla úplne vytratil a posledné čiastočky sa mi nalepili na ruku. Vtedy už mi brnelo celé telo a zvnútra ma prestupovala zvláštna horúčava. A potom som si odrazu uvedomil, že ležím na boku a videnie mám akési ostrejšie a jasnejšie. Bolo to divné, ale doslova som sa necítil vo svojej koži, akoby som bol odrazu v inom tele. Skotúľal som sa z postele a dopadol som na dlážku. Pretočil som sa na brucho a ozvalo sa škrabotanie, keď moje nechty zakvačili o podlahu. Nie nechty, pazúry. Vtedy som si uvedomil, že stojím na štyroch. Škrabotajúc som vyšiel z izby a kráčal som po chodbe. Nikde nikto nebol a ja som neviem prečo pocítil zvláštnu úľavu. Nechcel som aby ma niekto videl. Potom som si na niečo spomenul a vrátil som sa do miestnosti a do papule som zobral svoje poskladané oblečenie. Prečo do papule? Vlastne som to urobil automaticky a to ma zmiatlo. Obzeral som sa okolo seba, keď som sa zakrádal po chodbe, až som pohľadom zavadil na zrkadle, ktoré siahalo od zeme až po strop. Videl som v ňom prerasteného leoparda ktorý držal v ústach hromádku oblečenia. Videl som seba. Šokovalo ma to tak, že mi skoro vypadli všetky veci. Vydesený som sa rozbehol, nehľadiac na to, aký hluk urobím, chcel som byť na otvorenom priestranstve a bežať. Na recepcii ma chvíľu pohľadom sledovala recepčná, očividne si tiež mysliac, že sníva. Vybehol som von a ocitol som sa uprostred mesta. Bežal som, a ľudia ktorých som náhodou stretol, kričali a v panike mi uhýbali z cesty. A potom mesto ostalo za mnou. Predo mnou sa dvíhali zatrávnené pahorky a za nimi upokojujúco šuchotal les. Mocné nohy ma niesli priamo k nemu a myseľ som mal prázdnu a zvláštne unavenú. Ako náhle ma prikryli koruny stromov, zvalil som sa na zem a zaspal som...
Keď som sa zobudil, ruka mi automaticky vyletela k čelu. Ruka? Obzrel som si ju a vydýchol som si. Takže sa mi to skutočne iba snívalo. Potom som sa však obzrel okolo seba a uvedomil som si, že ležím nahý uprostred lesa a vedľa mňa leží hromádka poskladaného, aj keď trochu špinavého oblečenia. Dosť zmetený som sa pomaly začal obliekať, keď som si uvedomil, že v kôpke nie sú boxerky.
"Fajn, takže ideme naostro." Zamrmlal som si popod nos a natiahol som si rifle. Vánok sa mi pohrával s vlasmi, keď som vykročil z lesa. Obzrel som sa okolo seba a uvedomil som si, že som len kúsok od miesta, kde došlo k tomu útoku. Pár metrov od domova. Skontroloval som hodinky a zistil som že je krátko po deviatej hodine a je streda. V sobotu mám narodeniny, preblesklo mi hlavou a vykročil som ku rodinnému domu, ktorý vlastnili moji rodičia. Dúfal som že nikto nie je doma...

"Will, poď už. Ideme na lov, už to budeš potrebovať aj ty." Ozval sa hlas odo dverí a Will prudkým pohybom zaklapol denník. Zbytočne, aj tak si ho skôr či neskôr niekto prečíta. A vlastne bolo aj načase aby sa so svojím príbehom podelil s ostatnými. Žil spolu s nimi už tri roky a ešte stál bol pre nich záhadou.
"Už idem." Odvetil rýchlo a schoval diár s nápisom KEEP YOUR HANDS OFF pod vankúš.
"Kam pôjdeme dnes?" pýtal sa vysoký plavovlasý chlapec, keď Will vošiel do spoločnej obývačky.
"Severný revír?" nadhodil počerný mladík, ktorý ležal rozvalený na pohovke a medzi prstami obracal lovecký nožík.
"Prečo nie." Odvetil plavovlasý mladík a usmial sa.
"A čo náš mystery man? Ideš s nami?" obrátil sa počerný chlapec na Willa a na tvári sa mu zaškľabila stará jazva. Nikdy nepovedal ako k nej prišiel.
"Idem." Prisvedčil a pokojným pohľadom si premeral svojich päť spoločníkov.
"Tak na čo čakáme." Zvolal červenovlasý chlapec, ktorého prezívali slniečko, keďže sa vždy nezastaviteľne usmieval a nič mu nedokázalo pokaziť dobrú náladu. Volal sa Kristián.
"Môžem šoférovať?" opýtal sa a urobil psí kukuč na plavovlasého mladíka, ktorý sa volal Eglbert, ale prezývali ho Bernie. Len vďaka nemu a jeho zdedeným peniazom si mohli dovoliť bývať na úrovni.
"Najskôr dočkaj osemnástky a potom si urob vodičák." Odvrkol Bernie a schmatol zo stola kľúče, než sa po nich stihol Kristián vôbec natiahnuť.
"Hurá do garáže!" zvolal ten počerný chalan a stričil si nožík za opasok.
"Alex, nechápem načo ho furt nosíš, aj tak je ti na dve veci." Odvetil Will a z vrecka bundy na vešiaku vytiahol kľúče od druhého auta.
Keď Will vošiel do garáže, už sa tam svietilo a Bernie otváral garážové dvere.
"Poď slniečko, dneska ideš so mnou!" zvolal Will a mávol na večne vysmiateho ryšiaka. Pritom diaľkovým ovládaním odomkol krikľavo zeleného mustanga kabriolet a nastúpil na sedadlo vodiča. Kristián sa neobťažoval s otváraním dverí a jednoducho ich preskočil.
"Uvidíme sa na kopci slečinky." Zakričal cez zvuk štartujúceho motora na ostatných a za škripotu pneumatík vyrazil z garáže.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Shine Shine | 1. března 2010 v 16:05 | Reagovat

Great, richement, skvelé, ... znovu sa ti klaniam.. :)

2 Andrew Andrew | 1. března 2010 v 16:56 | Reagovat

nerob, lebo si zvyknem... :D

3 Sym Sym | 1. března 2010 v 20:22 | Reagovat

nezvykaj si :D idem ťa zdupať aby si si nezvykol? tak čakaj xD stále tam používaš mená a také tie veci ako "počerný mladík" mohol by si to niekedy vymeniť za on a podobne :D a používať viac také normálne slová ... kedže už som čítala pokračovanie skús zmeniť slovo štvvorpercentný napríklad na teplý :D viacerý to pochopia ;) xD spokojný s kritikou? xD vieš kolko práce mi dalo nájsť tam chybičky krásy? xD

4 Andrew Andrew | 1. března 2010 v 20:25 | Reagovat

viem si predstavit, kazdopadne slovo stvorpercentny nezmenim, je to koniec koncov moja poviedka...

5 Andrew Andrew | 1. března 2010 v 20:25 | Reagovat

:DDD

6 Sym Sym | 1. března 2010 v 20:34 | Reagovat

to bol len návrh! xD

7 Shine Shine | 1. března 2010 v 20:38 | Reagovat

bla a bla a bla :D:D:D sak vies ako mne dlho trvalo kym som to 4%-tny pochopila :D:D:D (nepochopila kym si nepovedal :D)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama