Synovia Luny - 2. časť

9. března 2010 v 22:47 | Andrew |  synovia luny
konecne pokracovanie, po veeeeelmi dlhom case, zrajme preto, lebo pracujem aj na Jesennom listi a sucasne dokoncujem staru sagu o upiroch, resp. pokracujem v nej... takze prosim tych par ludi, co to tu citaju o chvilku strpenia, ono sa to sem aj nejako dostane...



tentokrát bez pesničy...

2. časť - Svorka bláznov


Will šmykom zastavil na lesnej ceste a potom pomaly vmanévroval auto do úzkej odbočky. Po pár metroch zastal na mieste, ktoré pred cestou kryli husté kríky.
"Tak, dole s tými handrami." vyhlásil, keď vystupoval z auta.
"A nepočkáme na ostatných?" opýtal sa Kristián a z vrecka nohavíc vytiahol sáčok mandlí.
"Ešte vždy fičíš na orechoch?" opýtal sa s úsmevom Will, keď si cez hlavu pretiahol biele tričko a odhalil jemne vyrysovaný aj keď vypracovaný hrudník a brucho.
"Počuj Will?" obrátil sa odrazu ku nemu Kristián a v ruke mal hrsť mandlí.
"No?" obrátil sa Will ku nemu, keď tričko skladal a ukladal do kufra auta.
"Si gay?" opýtal sa nečakane Kristián.
"Prečo ťa to zaujíma?" prekvapene sa naňho Will pozrel a zavrel kufor.
"Len tak. Všimol som si že za celý čas čo si s nami, si nechodil so žiadnou holkou." Začal sa ošívať a pre istotu si zapchal ústa madľami.
"Nie som gay. Som bisexuál. A žiadnu holku som si nedoviedol, lebo som ešte stále verný svojej starej láske." Odvetil a sadol si k nemu.
"Máš pravdu, počkáme." Dodal a zapol rádio.
"Tik-tok on the clock..." zahučalo z rádia.
"Kesha!" zhúkol Kristián a začal sa vlniť do rytmu.
"A potom že kto je tu štvorpercentný." Pozeral naňho Will so smiechom.
"Niečo proti mojim tanečným zručnostiam, venoval som sa tancu asi tri roky, než ma napadli." Ohradil sa, no prestal. Napadli, tak tomu všetci hovorili, nejako sa to uchytilo. Presne to vystihovalo to čo im urobili.
Ich podpichovanie prerušil zvuk škrípajúceho štrku, keď do odbočky vkĺzli ďalšie dve autá.
"Ide sa na to." Zvolal Will a vyskočil z auta. Vzápätí už pokračoval v odstrojovaní samého seba. S úsmevom sledoval ako ostatný bez štipky ostychu robili to isté. Nakoniec položil na kôpku svojho oblečenia a nahý sa zvalil do trávy.
"Nejako vám to trvá." Podpichol ostatných s úškrnom a medzi zubami obracal steblo trávy.
Kristián sa so skríženými nohami posadil na kapotu auta a medzi záhyby oblečenia schoval svoj iPod.
"Ideme?" opýtal sa, keď boli všetky autá bezpečne zamknuté.
Bernie prikývol a ako jeden sa rozbehli do lesa. Ako prvý sa premenil Kristián. Postupne sa sklátil na všetky štyri a telo mu rýchlo pokryla hrdzavá srsť. Ako prerastená líška sa temer stratil v nízkom poraste. Eglbert ho nasledoval. On jediný sa menil na vlka. Marcus, počerný chlapec s jazvou, sa premenil takmer naraz s Davidom. Oni dvaja boli ako dvojčatá, obaja sa menili na opice. Potom nasledoval Will a ako posledný sa pridal Jack, ktorý sa menil na čosi, čo vzdialene pripomínalo vtáka. Bol to akýsi operený kolos, ktorý pôsobil dojmom náhodou prežitého dinosaura.
Valili sa lesom ako prílivová vlna, hľadajúc nejakú rýchlu korisť. Nakoniec narazili na stádo divokých párnokopytníkov, čiže jeleňov. Jack s obludným škrekom rozrazil krídlami vzduch a vzniesol sa nad skupinu zvierat. Tie sa na okamih ocitli v jeho tieni než sa stihli spamätať, vrhol sa dolu a do pazúrov zadných končatín si chytil jeden kus. Medzitým sa v zmätku, ktorý vznikol do stáda vrhli ostatný a v zmesi rôznofarebných kožušín sa dalo iba ťažko rozoznať kto je lovec a kto korisť. Potom však voľné zvieratá s dupotom zmizli v lese a zanechali na mieste šesť lykanov kŕmiť sa na ich druhoch.

Doma nikto nebol a tak som sa zvalil na posteľ a v snahe utriediť si myšlienky som upieral pohľad na strop, na ktorom som mal od ôsmych rokov nalepené fosforeskujúce hviezdičky. Upokojovalo ma, keď som mohol pri zaspávaní hľadieť na hviezdne nebo, aj keď len takéto zinscenované. Aj teraz som pohľadom skákal z jednej hviezdy na druhú a uvažoval som, čo sa stalo. Nakoniec, tak ako som tam ležal, špinavý a nevyspatý od ležania na tvrdej zemi, som upadol do nepokojného, rušivého spánku.
Nepamätal som si kto, alebo čo ma prebudilo, no keď som sa zmätený a prekvapený prebral, stála pri mojej posteli mama a na stolčeku pri mne sedel on.
"Prečo si ušiel z nemocnice? Báli sme sa o teba, a okrem iného, pár vecí si tam nechal." Povedal a hlas, v ktorom bolo ešte badať stopy dávno zabudnutých obáv sa zmenil na lišiacke podpichovanie, keď na ukazováku pravej ruky zdvihol a ukázal moje boxerky, ktoré som zabudol v nemocničnej izbe.
"Hups." Povedal som a šibalsky som sa usmial, pričom sa mi už hlavou honily hriešne myšlienky, na stopro veľmi podobné tým jeho.
"Tak ja vás nechám chvíľu o samote." Povedala s úsmevom mama a podišla ku mne. "Som rada, že si v poriadku." Dodala, a pobozkala ma na čelo.
"Mám ťa rád." Odvetil som a usmial som sa na ňu. V poslednej dobe som jej to hovoril veľmi málo.
"Snažte sa aby ostalo všetko celé." Odvetila so smiechom, keď vychádzala z izby.
"Neviem neviem." Zašepkal mi on do ucha a jeho ruky mi už blúdili po tele, hľadajúc jemu dobre známe erotogénne zóny.
"Ale vážne, mám svoju izbu rád." Odvetil som a prudkým pohybom rúk som ho strhol na seba, pričom som svoje pery neomylne nasmeroval k tým jeho.
"Veď ja ťa presvedčím." Odvetil, keď sa na okamih naše pery oddelili. Dovtedy sa jeho ruky len pohrávali s lemom môjho trička, no teraz ho neodbytne ťahali smerom ku krku a cez ruky dole. Potom ho nešetrne odhodil niekam do rohu miestnosti, kde oň nezavadím do najbližšieho upratovania. Jeho prsty sa mu ako klavírnemu virtuózovi rozbehli po mojom tele a presne kopírovali každú krivku mojich vyrysovaných svalov.
"Juj." Zvýskol naoko prekvapene, keď mi začal tvrdnúť.
"Teraz som na rade ja." Zašeptal som a stiahol som z neho jeho tričko a chvíľu som sa kochal pohľadom na jeho telo. Potom som bez opýtania pokračoval jeho nohavicami, zatiaľ čo on sa rukami dobíjal do môjho rozkroku. Bozkával som ho po bruchu a jazykom som prechádzal líniu medzi prsnými svalmi až k pupku až potom nižšie. Nakoniec som mu ho jemne zobral do úst, zatiaľ čo som mu rukami pevne stisol boky a začal som.
Čoskoro sa mu z hrdla vydrali prvé jemné vzdychy a začal sa dožadovať, aby sa aj on mohol chvíľu venovať mne. Usmial som sa naňho a vystrel som sa, čím som mu uvoľnil priestor. Jemne mi zatlačil rukami do hrude, až ma donútil ľahnúť si na posteľ a obkročmo si na mňa sadol, zohol sa ku mne a zatiaľ čo ma zamestnával bozkami, mi dvihol ruky k baldachýnu postele pár šikovnými ťahmi so šnúrkou, ktorú som tam mal vždy schovanú mi priviazal ruky. Tváril som sa, že som to nečakal, pričom som sa už len sťažka ovládal a načahoval som sa po ďalší bozk. So šibalským úsmevom na tvári mi priložil prst na ústa a posunul sa trochu nižšie. Plný očakávania som sledoval, ako mierne nadvihol panvu a s pomocou ruky, ktorou môj úd najskôr jemne začal dráždiť, sa nasmeroval a dosadol. Videl som mu na tvári vzrušenie, presne také aké som vtedy pociťoval ja a div že som od rozkoše nevykríkol. Položil mi ruky na hrudník, ktorý sa prudko dvíhal a klesal, a pobozkal ma. Potom sa perami presunul na krk a ohryzok. Pokračoval po kľúčnej kosti a nezabudol sa zastaviť aj pri obidvoch bradavkách. Ťažko sa dalo uveriť, že moje vzrušenie sa dalo ešte vystupňovať, no jemu sa do darilo s bravúrnou ľahkosťou a keď už nemohol ďalej postupovať, nebadane sa nadvihol a dosadol. Tento krát som vykríkol od rozkoše a on tiež. Nohy si obkrútil okolo mojich bokov, takže mi panvu mierne dvihol a začal silnejšie prirážať. Ruky som zatínal do pästí, zatiaľ čo on jednou rukou stále hladil moje brucho a druhou si chytil svoj úd a začal si ho pomalými pohybmi trieť, pretože rovnako ako ja, ani on nemal ďaleko k vrcholu. Netrvalo dlho a už som to nevydržal. Telo sa mi naplo a naplnil som mu útroby. V tom istom okamihu aj on vyvrcholil a zvalil sa mi ma hruď. Obaja sme sťažka dýchali.
"Vieš čo?" opýtal som sa ho s úsmevom.
"Čo?" opýtal sa s nevinným výrazov dieťaťa, ktorým už dávno nebol.
"Mohol by si ma odviazať." Navrhol som a veľavýznamne som pomykal rukami.
"A čo keby sme si to dali ešte raz?" zabrnkal na citlivú strunu. Nenechal som ho dlho čakať.
"Dobre, ale vymeníme si pozície." Odvetil som nakoniec.
"Ale ostaneš spútaný." Zašveholil a ja som privolil, vediac, že on nebýva rád ten priviazaný. Odviazal ma a hneď na to mi ruky zviazal za chrbtom. Skúseným pohybom panvy aj bez pomoci rukou som naňho dosadol a pokracovali sme...

"Neruším?" ozval sa tichý hlas od dverí, a keď sa Will otočil, videl že je to Kristián.
"Jasné že nie, len poď ďalej." Pokynul mu rukou na svoju posteľ a stíšil trochu hudbu, ktorá dovtedy hučala z pehrávača.
"Ja som sa len chcel ospravedlniť za tú otázku. Nebolo to taktné ani na mieste. Prepáč." Odvetil Kristián a zberal sa na odchod, ešte ani nevošiel do izby.
"Počkaj, poď sem." Zavolal za ním Will a zvalil sa na posteľ a keď Kristián nakukol cez dvere dovnútra, veľavýznamne poklopal po mieste vedľa seba. Kristián sa síce zatváril podozrievavo, no potom sa z žuchnutím zvalil vedľa Willa a s povzdychom sa oprel o stenu.
"Nemáš sa za čo ospravedlňovať, vlastne som rád, že o mne vete o čosi viac." Začal a pohľad upieral do protiľahlej steny, "Musím si konečne zvyknúť na to, že sa vás už asi nezbavím."
"Tak to máš pravdu, aj keď nikto ťa nenúti ostávať s nami." Odvetil Kristián a rukami si objal kolená.
"Ja viem, ale chýbalo by mi slniečko." Rozosmial sa Will a dobrosrdečne doňho šťuchol.
"Prestaň s tým." Rozosmial sa Kristián a šťuchnutie mu opätoval.
"Čo?" dobrosrdečne naňho pozrel Will, "Chceš byť veverčák?" Pohľad, ktorý naňho Kristián hodil, by mohol vraždiť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sym Sym | 10. března 2010 v 7:21 | Reagovat

no krása :D ako vždy ale hodil = vrhol please! xD

2 Shine Shine | 10. března 2010 v 15:19 | Reagovat

ja som fakt nevedela co sa v tebe skryva asi az do dnesneho dna :D:D a citim ze toto ani zdaleka nie je koniec :D:D

3 Myšo Myšo | 22. března 2010 v 8:40 | Reagovat

uz dlho sa mi nestalo ze by som si nejaky nazor na volaco napisane musel nechat ulezat v hlave cez noc :-D mas male vyznamne plus za slovnik :-P

4 Andrew Andrew | 29. března 2010 v 18:12 | Reagovat

dakujem velmi moc za pozitivne ohlasy, ak sa teda ten od shine za pozitiv pokladat da, povzbudili ste ma k dalsiemu pisaniu... a aj ked sice este nemam ucelenu predstavu, coskoro sa to skomplikuje. ako to musim nechat na svoju perv. fantaziu...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama